25. marec

Bol to zázrak, že som prežila spolu s Ondrejkom

 
 

Petra Kubincová je mladou mamou 4 detí. No o jedno v prvom tehotenstve prišla.  Pri štvrtom tehotenstve, v 31. týždni tehotenstva, pri vyšetrení u svojej gynekologičky si prestala  cítiť pravú stranu. Nemohla rozprávať. Začal boj o život, jej aj dieťatka, ktoré nosila pod srdcom.  Lekárka však okamžite konala. Do príchodu rýchlej zdravotnej pomoci jej poskytli kyslík. Neskôr sa dozvedela, že bez tejto pomoci by neprežila do príchodu záchranky.

Petra, Tvoje tehotenstvo bolo od začiatku nie úplne bez problémov…

Bola som v 10. týždni tehotenstva. Lekárka mi počas kontroly v poradni povedala, že ak by nastal cez víkend nejaký problém, mám ísť do nemocnice. Presne si pamätám, že sa to stalo v nedeľu. Začala som slabo krvácať. Hneď som oslovila manžela, aby sme radšej šli do nemocnice. Deti sme zverili mojej mamine. Vlastne, každé moje tehotenstvo som na začiatku mierne krvácala. Pred nemocnicou pri vystupovaní z auta, som začala veľmi krvácať.  Krv mi tiekla prúdom. Bola som celá od krvi. Rozplakala som sa. Preblesla mi myšlienka, že som potratila. Na centrálnom príjme ma nechali čakať hodinu na lekára. Viete si predstaviť koľko krvi bolo na mne a na oblečení? Manžel mi dal svoju mikinu, aby som si aspoň sadla. Lekárovi, ktorý prišiel, som povedala, čo sa deje. Vyšetril ma ultrazvukom. Jeho odpoveď ma milo prekvapila. Povedal, že bábätko je v maternici a srdiečko mu stále bije. Zavolal ešte jedného lekára, ktorý skonštatoval, že ak budem stále silno krvácať, tak mi ukončia tehotenstvo. Aj keď bábätku bilo srdiečko. Zistili mi veľký krvný hematóm okolo bábätka v tvare L.

Lekári Ti zistili krvný hematóm, ktorý vlastne spôsobil aj to masívne krvácanie….Lekár Ti v jednej chvíli povedal, že ak sa to nezastaví, tak dajú dieťa preč…Sú to veľmi silné a náročné slová…Aká bola Tvoja prvotná reakcia?

Dali ma na izbu. Bola som tam len ja, bábätko a Boh. Rozplakala som sa. Začala som prosiť Boha, aby niečo urobil. Nevedela som sa zmieriť s myšlienkou, že zomrie bábätko, aby som ja žila. Ono alebo ja. V tej chvíli som sa začala modliť. Napadlo ma napísať mojej mamine. Mama poslala správy priateľom s prosbou o modlitby. Zavolala i nášmu rodinnému priateľovi kňazovi, ktorý jej povedal, že práve ide odslúžiť sv. omšu a má voľný úmysel. Povedal, že ten úmysel bude za mňa a bábätko.

Čo Ťa najviac podržalo v týchto ťažkých chvíľach?

Podržala ma viera, modlitby, moja rodina, známi. Napísali mi povzbudivé sms-ky a ubezpečili o svojich modlitbách. Keď prišiel lekár za mnou na izbu, vysvetľoval mi, že pre nich je prvoradé zachrániť život matke. Dal mi však nádej, že ešte niečo vyskúšajú. Keď som tú správu dala vedieť mame, tá mi s radosťou oznámila, že jej kňaz bezprostredne po skončení omše zavolal. Bol presvedčený, že Boh zachráni mňa aj dieťatko. Omša, ktorú slúžil, bola detská omša. Po omši ešte poprosil všetky deti, aby sa spolu s ním modlili o záchranu života pre nás oboch. Povedal, že Boh detskú modlitbu určite vypočuje. Bolo to pre mňa veľmi silné. A Boh naozaj vypočul. Vrátila som sa z nemocnice spolu s bábätkom v brušku 🙂

Prekonala si cievnu mozgovú príhodu. Hoci vôbec nespadáš do rizikovej skupiny. Prekonala si ju v 31. týždni tehotenstva…Môžeme povedať, že si sa druhýkrát narodila…

Mala som ísť na poradňu. Deti i manžel boli chorí. Odchádzala som s poznámkou, že sa budem ponáhľať. V ambulancii mi sestrička ako obvykle merala najskôr tlak. Ako som sedela, začala sa mi pohybovať pravá ruka. Vôbec som si ju necítila a neuvedomovala som si, že robím s ňou nejaký pohyb. Povedala som o tom lekárke. Lekárka predpokladala, že mám možno pricviknutý nerv. Chcela pozrieť bábätko na UZV.  Prechádzala som teda na UZV a necítila už ani pravú nohu. Pamätám si ešte otázku lekárky, kedy som raňajkovala. Vedela som, čo chcem povedať, ale vôbec som to nedokázala. Zrazu bolo okolo mňa veľa ľudí. Dávali mi kyslík. Počula som ako lekárka vraví, kde sú toľko tí záchranári :). Začala som viac vnímať, dokonca som si spomenula na heslo v telefóne. Pýtala si ho lekárka, aby dala vedieť domov, čo sa stalo. Záchranár, ktorý bol pri mne v sanitke, bol milý. Hladil ma, videl, aký mám veľký strach. Po rôznych vyšetreniach a druhej magnetickej rezonancii mi zistili drobné ischemické ložiská v mozgu – čiže stredne ťažká mozgová príhoda.                                                                     

Dozvedela som sa, že ak by som bola bez okamžitej pomoci, ktorú som dostala v ambulancii u mojej gynekologičky, mohla som zomrieť ja i bábätko. Môžem vravieť o zázraku! Hybnosť sa mi vrátila už na centrálnom príjme. Trvalo mi však dlhšie, kým som prišla na veľa slovíčok, ako sa povedia. Mama mi každý deň pichala injekcie. Do pôrodu sa mi stávalo, že som na ľavé oko asi 20 minút nevidela. Okrem týchto problémov ma sprevádzali silné bolesti chrbtice – od tretieho tehotenstva vysunuté dve platničky. 

Bola si niekoľko týždňov v nemocnici. Ako reagovali na túto situáciu deti? V tom čase mali 3 a 5 rokov… Čo sa dialo po tom všetkom?

Chýbala som im a oni mne. Chodili aspoň pred nemocnicu, keďže deti na oddelenia nemôžu. I keď sme sa nevideli, boli sme blízko. Modlili sa za mňa i bábätko.

Lekár, ku ktorému som chodila posledné týždne pred pôrodom na poradňu, sa na mňa pozrel a spýtal sa, či chodím do kostola. Odpovedala som – áno. Povedal, že nech chodím naďalej, že som prežila zázrak. Rodila som sekciou pod narkózou. Nechceli riskovať. Pri spontánnom pôrode bolo riziko prasknutia cievok. 1.8.2017 sa narodil živý a zdravý anjelik Ondrej. Týždeň po sekcii som znova absolvovala MRI. Pribudlo ešte jedno ložisko zakrvácania. Po pôrode mi asi dva týždne neustále preskakovalo srdiečko. V decembri 2017 mi voperovali čip, ktorý mi zaznamenáva arytmiu srdca.

Táto Tvoja osobná skúsenosť Ťa isto silno zasiahla. Vlastne si sa druhýkrát narodila. Zmenilo sa odvtedy niečo v Tvojom živote? Možno iný pohľad na život?

V prvom rade som vďačná Bohu, že žijem/e. Som vďačná za možno pre niekoho všedné veci, ale už len to, že sa vôbec zobudím a hýbem sa, môžem robiť všetko, čo robí zdravý človek. Som šťastná, máme živé a zdravé deti. Jedno v nebi, ktoré na nás dozerá a prihovára sa :). Viem už, aké je to veľmi ťažké, keď sa má človek rozhodovať medzi svojím a druhým životom. Viem, že tu naozaj zasiahol náš Otec nebeský.

Čo si Ty v sebe nesieš ako posolstvo na základe tejto skúsenosti?

Chcela by som všetkým povedať, že ŽIVOT je nesmierny DAR. Aj napriek tomu, že je to veľakrát ťažké, či psychicky, či fyzicky, ale ŽIVOT STOJÍ ZA TO ŽIŤ. S DÔVEROU, ŽE BOH JE NAD TÝM VŠETKÝM,  sa však kráča ľahšie.

Ďakujeme za rozhovor

 

Ak máte aj vy podobný príbeh a chcete sa s ním podeliť, napíšte nám na kampane@forumzivota.sk

Rozhovor spracovala: Kristína Majerová

Fotografie: archív rodiny Kubincovej.