25. marec

Zuzana: Nenapadlo ma, že vytúžené tehotenstvo bude načasované s rakovinou

Dlho očakávané druhé tehotenstvo a k nemu ako bonus karcinóm štítnej žľazy. Čo sa dialo v mysli a živote Zuzany M. (meno má ostať utajené? V každom prípade aspoň vek) po zistení tehotenstva a ochorenia? Ako prebiehala operácia? Zmenila rakovina vnímanie hodnoty života?  

 

Na začiatku druhého tehotenstva vám zistili rakovinu štítnej žľazy, čo ste vtedy prežívali?

Dlhšie sme túžili po druhom dieťatku, a keď nám vyšiel pozitívny tehotenský test, tak sme sa tešili. To, že sme otehotneli, nám prišlo ako zázrak. Fakt, že sa tehotenstvo spojilo aj s diagnostikovaním papilárneho karcinómu štítnej žľazy nás, samozrejme, prekvapilo. Povedala som si, že „do kelu“. Mala som v sebe obavu, ako sa takáto situácia vôbec rieši, keď je žena tehotná, aké sú možnosti v prípade tohto typu rakoviny a tohto konkrétneho karcinómu. Uvedomovala som si, že tehotenstvo je veľmi špeciálny a krehký stav, mnoho druhov liekov a liečebných postupov je ním kontraindikovaných. Na druhej strane som vedela, že podobný typ rakoviny zvládla moja stará mama pred vyše 50 rokmi, keď sa starala o svojich 10 malých detí, a aj moja svokra. Mala som šťastie, že v mojom okolí som poznala takéto úspešné prípady liečby podobnej diagnózy. Vedela som, že nezomieram. Takisto, aj endokrinológ mi hneď povedal, že gravidita má prednosť. Rozhodla som sa pozerať na situáciu racionálne, v rámci možností, a dôverovať lekárom. Tehotenstvo už prebiehalo, vlak bol obrazne povedané „rozbehnutý“. Dalo sa len situáciu čo najrýchlejšie prijať, eliminovať strach a zveriť sa do rúk lekárom. Najväčší dar pre dieťa v brušku je dopriať mu pokojný pobyt v lone mamy. Snažila som sa o to.

 

Mali ste problémy so štítnou žľazou už predtým, ako vám diagnostikovali rakovinu?

U endokrinológa som bola sledovaná už veľa rokov, lebo ako som už spomenula, moja stará mama z maminej strany prekonala podobnú rakovinu štítnej žľazy, akú diagnostikovali mne. Ja sama som sa liečila na zníženú činnosť štítnej žľazy. Uzol na laloku štítnej žľazy mi endokrinológ našiel až pri pravidelnej kontrole počas vyšetrenia sonografom, keď malo moje prvé dieťa rok. Poslal ma pre istotu na kontrolnú punkciu tohto uzla. Prvá vyšla negatívne a druhá po vyše roku už pozitívne. Keďže histológia trvá niekoľko týždňov, tak mi môj endokrinológ zavolal výsledky, keď som bola asi v piatom, možno šiestom týždni tehotenstva, čiže na úplnom začiatku. Tehotenstvo sme ešte nemali potvrdené gynekológom. Počítala som s možnosťou, že možno raz budem musieť ísť na operáciu kvôli tomuto uzlu. Ale naozaj mi nenapadlo, že raz môže byť z toho rakovina a ešte načasovaná spolu s tehotenstvom.

 

Ako zareagoval váš manžel?

Manžel zareagoval veľmi spontánne a ako prvé mi povedal: „Si silná, to dáme!“. Takto spätne vidíme, že ak sa vyskytne takáto náročná situácia v rodine, zasiahne to celú rodinu – nielen mamu a jej očakávané dieťa v brušku, ale aj manžela s deťmi, aj ďalších príbuzných, či priateľov, ktorí pomáhajú tejto rodine a stoja pri nej. Každý prežíva takú situáciu iným spôsobom. Neviem si predstaviť, ako by sme to zvládli, ak by sme neboli jednotní, nestáli pri sebe a nepodporovali sa. Manžel bol a je pre mňa veľkou oporou. Som mu vďačná za jeho racionálny pohľad, ktorým obohacuje pohľad ženy, keď sa v nej preháňajú rôzne emócie – najmä počas tehotenstva a dojčenia. Je pre mňa stabilitou, oporným múrom. Neraz bolo manželovi ťažko z celej situácie a bál sa o mňa. Povzbudzujem preto manželov, aby stáli pri svojich manželkách. Ono, ten čas je náročný, ale zároveň nám pomáha objaviť aj veľmi vzácne veci, ktoré by sme inak nespoznali.

 

Lekári ťahali za jeden povraz a za oba životy

 

Museli ste riešiť dilemu, či uprednostniť vlastnú liečbu, alebo život dieťaťa? 

Túto dilemu sme nemuseli riešiť. Všetci lekári, s ktorými som sa stretla, hovorili, že gravidita má prednosť. Tento prístup ma pozitívne prekvapil a vniesol mi pokoj. Ja som mala zafixovanú predstavu, že rakovina počas tehotenstva sa akoby automaticky spája s posielaním na potrat. Prosto, slovo potrat sa v mojom prípade ani raz nevyskytlo a som za to nesmierne vďačná. Postoj odmietajúci potrat sme v každom prípade mali aj my s manželom. Potrat pre nás skrátka nebol alternatívou. Samej sa mi však otvorili oči, ako ďaleko sú dnes medicína a liečebné postupy. A hlavne, že každý typ rakoviny sa lieči inak a niektoré typy sa dajú riešiť a liečiť aj počas tehotenstva. Každá diagnóza je špecifická a každý prípad je individuálny. Mala som šťastie, že moja diagnóza je dobre liečiteľná, napriek tomu, že ide o rakovinu.

Mne prišlo aj zo slov lekárov, keď mi popisovali postup liečby, logické, že táto diagnóza je zlučiteľná s tehotenstvom. Pred niekoľkými mesiacmi som bola v kontakte s mamičkou z iného regiónu, ktorá bola v podobnej situácii ako ja, a mala rovnakú skúsenosť.

 

Aký bol prístup lekárov? Ako nakoniec vyzerala liečba?

Zažila som výborný prístup lekárov. Bola som povzbudená z toho, akí lekári ma operovali, liečili a liečia. Naozaj, som za nich veľmi vďačná. Moja liečba pozostávala z chirurgického odstránenia štítnej žľazy a časti priľahlých uzlín. Absolvovala som ju počas tehotenstva v druhom trimestri. Ďalej nasledovala liečba na odstránenie zvyškového tkaniva štítnej žľazy rádiojódom, ktorá je ale kontraindikovaná s tehotenstvom a dojčením, a teda absolvovala som ju až po pôrode a oddojčení šiestich mesiacov. Nasledovalo teda dcérino odstavenie od dojčenia a príprava na prvý rádiojód, ktorý som absolvovala, keď mala dcéra 8 mesiacov. Druhý rádiojód som absolvovala, keď mala 15 mesiacov. Do konca života budem na substitučnej liečbe, ktorá nahrádza telu hormóny produkované štítnou žľazou – každé ráno užijem na lačno tabletku.

 

Museli ste počas tehotenstva podstúpiť aj operačný zákrok. Kde Vás operovali a ako to prebiehalo? Hrozili počas nejaké komplikácie – vám alebo dieťatku v brušku?

Áno, operácia bola potrebná. V prvom trimestri som absolvovala vyšetrenia, ktoré ukázali, že v priľahlých uzlinách už sú metastázy. Preto som operáciu absolvovala už počas tehotenstva v druhom trimestri, a nie až po pôrode. Sama som bola prekvapená, že sa operuje aj v tehotenstve. Každá operácia a diagnóza majú, samozrejme, aj svoje riziká, o ktorých som bola vopred informovaná. Dôverovala som však chirurgom, ktorí ma operovali a operácia dopadla veľmi dobre, bez komplikácií.

Môj endokrinológ ma poslal na Onkologický ústav sv. Alžbety v Bratislave (ďalej OUSA), ktorý sa dlhodobo venuje liečbe karcinómov štítnej žľazy a má Oddelenie nukleárnej medicíny. Keďže som bola tehotná, operovali ma v nemocnici na Kramároch, kde je pre prípadné komplikácie gynekologického charakteru 24 – hodinová pohotovosť. Úprimne si veľmi vážim a som povzbudená, že chirurgovia z OUSA a z nemocnice na Kramároch spolupracovali a operovali ma spolu. Takúto spoluprácu považujem za niečo veľmi dobré, príkladné a vzácne. Prosto, vnímala som to tak, že som bola v tých správnych rukách.

 

Náročná situácia nám priniesla jednotu a vďačnosť z blízkosti každý deň.

 

Iste ste počas liečby zažili ťažké situácie, bolo niečo, čo Vám ich  pomáhalo uľahčovať?

Tehotenstvo je náročný stav na organizmus ženy sám o sebe, diagnostikovanie rakoviny a operácia počas tehotenstva je ďalšia záťaž pre telo mamy. Každý, kto si prešiel trampotami so štítnou žľazou vie, že trvá zopár týždňov, kým sa telo nastaví na správnu hladinu hormónov cez lieky. Tento čas nastavovania treba brať s veľkou trpezlivosťou a s milosrdenstvom voči sebe. Prosto, keď nevládzem, tak rešpektujem telo, že to tak je. Pre mňa to bolo ako „ručná“ brzda, proti ktorej nemá zmysel bojovať. Treba počkať tých niekoľko týždňov a telo začne fungovať správne.

Pre mňa bolo ťažké prijať fakt, že som sa nedokázala postarať o deti a rodinu – uvariť, upratať, ísť s deťmi von. Preto si veľmi vážim pomoc mojej mamy, ktorá nahrádzala deťom mňa, keď som sa fyzicky nedokázala či nemohla o ne postarať. Vnímala som to ako veľký dar, vďaka ktorému naša rodina zvládla moje pobyty v nemocnici a liečbu, keď som jednoducho nevládala fungovať tak, ako mamy malých detí potrebujú fungovať. Vedomie, že moje deti sú v láskavých rukách mi dodáva(lo) istotu a pokoj.

Taktiež, ako som už spomenula vyššie, veľmi si vážim jednotu našej malej rodiny – manžela a detí. Keďže sme si zažili čas odlúčenia počas liečby, nám ako rodine veľmi pomohlo, že manžel mohol byť na materskej dovolenke postupne s oboma deťmi a mohli sme byť celá rodina spolu. Pomohlo nám to preklenúť obdobie po operácii až do pôrodu a následne po druhom rádiojóde počas prvej vlny covidu.

Sme veriaci a nedá mi nespomenúť množstvo modlitbových dobrodincov, ako sme týchto ľudí nazvali, ktorí nás niesli týmto náročným obdobím. Modlitba je nenápadná, no zato silná vec a uvedomujeme si, že ten pokoj, ktorý sme zažívali počas celej choroby, je jeden veľký dar, ktorý nám vymodlili. Máme pred tým bázeň a sme zaň hlboko vďační.

 

Čo nové priniesla do vášho rodinného života skúsenosť s rakovinou?

Myslím, že obaja s manželom, môžeme povedať, že nám táto skúsenosť poprehadzovala životné priority. Začali sme vnímať svet inými očami. Prestali sme plánovať ďaleko do budúcnosti, minimalizujeme očakávania a začali sme žiť viac v prítomnosti – deň za dňom, krok za krokom. Tešíme sa z každodenných maličkostí. Uvedomili sme si, aká je rodina vzácna a nenahraditeľná. Vážime si spoločný čas, ktorý môžeme spolu tráviť. Často je to v obyčajnej jednoduchosti – jednoducho byť len tak spolu vedľa seba a vychutnávať si blízkosť.

Ja som postrehla zmenu na mne samej, že sa pozerám na udalosti, ktoré sa mi dejú v živote, viac cez optiku vďačnosti. Uvedomila som si, že sme dostali úžasný dar počatia nového života, že sa nám narodila donosená zdravá dcéra, že jej pôrod bol prirodzený, rýchly a krásny. Som vďačná za to, že som dcéru mohla 6 mesiacov dojčiť, aj keď sme si pri odstavovaní od dojčenia obe poplakali. Som vďačná, že mi zistili dobre liečiteľnú diagnózu. Ďakujem za oporu a pomoc, ktorú mám v rodine. Všetko sú to veľké nezaslúžené dary.

Spracovala: Kristína Majerová