...ich dokážeme vysloviť
Niektoré životné príbehy sa nepíšu nahlas. Nevznikajú zo silných vyhlásení ani z veľkých rozhodnutí, ale z tichých chvíľ, v ktorých sa mieša radosť s obavou a nádej s neistotou. Taký je aj príbeh Júlie.
Keď otehotnela v období, v ktorom už ďalšie dieťa nečakala, vstúpila do novej etapy života s pocitmi, ktoré pozná mnoho žien – prekvapením, radosťou, ale aj otázkami, na ktoré neexistujú jednoduché odpovede. Spolu s manželom sa učili prijať ďalšie rodičovstvo v čase, keď si mysleli, že ich rodičovské roky sa už budú pomaly upokojovať.
Ich príbeh však priniesol aj skúsenosť, na ktorú sa človek nikdy úplne nepripraví – stratu dieťaťa. Júlia v rozhovore otvorene hovorí o tom, ako túto skúsenosť prežívala, čo jej v období smútku pomohlo a aké miesto má dieťa, ktoré nosila pod srdcom, dnes v jej živote.
Je to rozprávanie o tichom prijatí, o vzťahoch, ktoré sa menia, a o živote, i tom veľmi krátkom.
Na úvod by sme vás chceli trochu predstaviť čitateľom. Mohli by ste povedať niečo o sebe a o tom, v akej životnej etape vás zastihlo tehotenstvo, o ktorom budeme hovoriť?
Volám sa Júlia, mám 46 rokov. V živote som si prešla rôznymi etapami a mám za sebou aj pomerne úspešnú kariéru. Tehotenstvo ma zastihlo v období, kedy by som to už vôbec nečakala. Z prvého manželstva mám dospelú dcéru a z druhého sa nám narodila dcéra, keď som mala 42 rokov. Myslela som si, že naše rodičovské roky sa už pomaly budú upokojovať, ale život nás ešte raz prekvapil.
Ako ste prežívali moment, keď ste zistili, že čakáte tretie dieťa v neskoršom veku?
Boli to zmiešané pocity. Manžel je odo mňa o šesť rokov starší a vlastne už je dedko. Aj keď sme obaja v dobrej kondícii a snažíme sa byť aktívni, predsa len si človek uvedomuje, že sily ubúdajú. Máme doma ešte škôlkarku, takže prvotná reakcia bol šok.
Postupne sme to však prijali a začali sme sa tešiť. Veľa sme sa o tom rozprávali – boli aj ťažšie dni, keď sme sa báli budúcnosti, či stihneme byť pri životných míľnikoch našich detí.
Ako ste prežívali prvé týždne očakávania? Čo vám v tom období prinášalo radosť alebo nádej?
Veľkú radosť nám prinášala najmä naša malá dcéra. Je veľmi vnímavá a pokojná a hovorila som si, že popri nej ďalšie dieťa zvládneme. Zároveň som sa snažila aj viac spomaliť.
Prišiel však moment, keď sa tehotenstvo skončilo stratou dieťaťa. Ako ste prijali túto správu a ako ste prežívali prvé dni po nej?
Prvé dni boli najmä o tom dovoliť si smútiť.
Bolo to veľmi bolestivé. Aj keď tehotenstvo ešte nebolo veľmi pokročilé, človek si už stihne vytvoriť vzťah k dieťaťu, ktoré nosí pod srdcom. Doľahol na mňa smútok a pocit prázdnoty. O tom, že čakám dieťa, sme nepovedali nikomu, takže sme to prežívali doma v tichosti a manžel sa o tom prvé dni nechcel rozprávať. Ja som chcela komunikovať a dostať to zo seba von, ale on to potreboval v sebe spracovať. To je ten ženský a mužský svet.
Čo vám v tomto náročnom období pomáhalo?
Snažila som sa sústrediť na dcéru a na prácu, nič iné mi nezostávalo. Chvíľu som hľadala pochopenie aj na diskusnom fóre, kde som zdieľala svoju skúsenosť, bolo fajn sa o tom s niekým porozprávať. Nemohla som to len držať v sebe.
Hovorili ste o tejto skúsenosti neskôr aj s blízkymi alebo ste si ju nechali skôr pre seba?
Najprv sme o tom hovorili len s manželom. S rodičmi nemáme veľmi dobré vzťahy, ale neskôr som sa o tom rozprávala aj s priateľkami, ktoré ma podporili. Uvedomila som si, že o takejto skúsenosti sa často mlčí, hoci ju prežilo veľa žien. Keď som o tom začala hovoriť, zistila som, že nie som sama.
Keď sa na túto skúsenosť pozeráte dnes, s odstupom času, zmenila vás v niečom alebo vám priniesla nový pohľad na život?
Strata dieťaťa je veľmi ťažká, ale časom som sa s ňou musela naučiť žiť. Má svoje miesto v našej rodine aj v mojom srdci. Hoci sme ho nemohli držať v náručí, verím, že jeho život mal zmysel a že navždy patrí k nám.
Aký odkaz by ste chceli poslať ženám, ktoré prežívajú podobnú stratu?
Asi by som im chcela povedať, aby sa nebáli smútiť. Každá žena prežíva stratu inak a je v poriadku cítiť bolesť, smútok alebo aj hnev. Tieto emócie sú prirodzenou súčasťou procesu uzdravovania.
Zároveň je dôležité vedieť, že na to nemusia byť samé. Možno nie vždy je na blízku rodina, ale pomôcť môže rozhovor s blízkymi, s odborníkom alebo s ľuďmi, ktorí majú podobnú skúsenosť, ako som napríklad ja využila diskusné fórum.