25. marec

Prečítajte si

 
 

V rubrike “Prečítajte si” prinášame zaujímavé články, rozhovory, reportáže z príležitosti kampane 25.marec – Deň počatého dieťaťa.

Prvou reakciou bolo oznámenie, že mám zhubný nádor na predĺženej mieche a ,,dieťa musí preč“

  Kristína Vlačušková je mladou ženou a mamou 2ročného syna Patrika. Spolu so svojim manželom žije v Nitrianskom kraji. V 12. týždni tehotenstva jej lekári diagnostikovali nádor na mieche a odporučili jej dať dieťa preč. Ona sa však rozhodla inak. Vďaka veľkej podpore manžela sa jej narodil zdravý syn. Žiaľ, choroba sa vrátila spať a Kristína s ňou statočne bojuje. Má prečo žiť. Kristína nám prezradila, že sa veľmi bála smrti a ako veľmi dôležitú úlohu v tom celom zohral jej manžel.   Bolo Vaše rozhodnutie odmietnuť návrh lekárov jednoznačné alebo tomu predchádzal nejaký proces rozhodovania?  Moje rozhodnutie nebolo hneď jednoznačné. V prvom momente to bol pre mňa obrovský šok. V tom momente mi hlavou vírili rôzne myšlienky. Samozrejme otázky typu: prečo ja? Čo sa to deje? Čo budem ďalej robiť? Pred tým, ako mi to lekári prišli oznámiť, som prežila záchvat.  Až vtedy sa vlastne zistilo, čo je za tým. Prvou reakciou bolo oznámenie, že mám zhubný nádor na predĺženej mieche a ,,dieťa musí preč“.  Bolo toho na mňa priveľa. Rozplakala som sa. Nevedela som reagovať. Videli na mne, že ma to zasiahlo a že to nie je pre mňa ľahké. Predsa, som mladá, mala som vtedy 21 rokov, čakala som svoje prvé dieťatko. Vytúžené dieťatko. Po chvíli, po tom čo som sa stihla z toho trochu dať dokopy, to bolo jasné. Dieťa si vziať nedám. V kútiku duše som verila, že sa bude dať zachrániť. Že sa bude dať predísť potratu. /archív / Akú úlohu v tomto rozhodnutí zohral Váš manžel? Obrovskú!!! On bol hneď toho názoru, že dieťa za žiadnu cenu nestratíme, aj keď si bol vedomý, že to obaja nemusíme prežiť a záležalo mu na nás. Bol mi veľkou oporou, bez neho by som to nezvládla. Dodával mi veľkú silu a pozitivitu. Každý deň chodil za mnou a hovoril mi, že to všetko dobre dopadne a že lekári nám určite pomôžu. Bol mi oporou, aby som sa nebála. Je to skvelý človek s obrovským srdcom a ešte lepší Manžel a Otec 🙂 Rozhodli by ste sa možno inak, ak by manžel nesúhlasil, nebol by stotožnený s Vaším rozhodnutím? Neviem či by som sa rozhodla inak. Nad týmto som po pravde ani neuvažovala.  S akými názormi ste sa stretli? Asi boli aj také, ktoré Vás odhovárali… S rôznymi, so zlými aj dobrými. Boli také, že aby som si dieťa dala vziať a zachránila samú seba. Veď nič sa tým nezmení, detičky mať ešte budeme. Toto bolo pre mňa dosť drsné, aj keď to mohla byť pravda po zdravotnej stránke. Bolo tam veľké riziko, žeby pri operácií dieťatko nemuselo prežiť. Povzbudenia som počúvala hlavne od svojho manžela. Ešte sme nevedeli ani pohlavie dieťatka a už sme rozmýšľali nad menami. Rozprávali sme sa o tom, aké to bude keď sa narodí, aké to bude všetko pekné a veľmi sme sa na to tešili, aj keď to bolo naše prvé dieťa a prirodzene tam boli obavy. Čo vedie ženu – aký  motív, že sa rozhodne práve takto ako Vy? Možno práve tá druhá polovička, či už partner, snúbenec, manžel, rodina, priatelia. Ak niekto pri vás stojí a myslí to úprimne. Ak vás podporuje, aj keď vie, aké ťažké to je po zdravotnej stránke. V akom ohrození života ste boli, keď Vám lekári odporúčali potrat?  Na Slovensku mi jeden lekár povedal, že kvôli mojej diagnóze je potrat najlepšie riešenie.  Hormóny mi vyvolávali veľké problémy. Začala mi tŕpnuť pravá strana tela, od ruky až po nohu. V pravej ruke som úplne stratila cit, nič malé do ruky nechytím. Mám problém s písaním, dá sa povedať, že sa učím na novo písať. Samozrejme, bolo tam riziko smrti a dosť veľké, preto takto lekári spočiatku reagovali. Bola som v ohrození aj pri samotnej operácií, ja alebo dieťa sme ju nemuseli prežiť. Operovali ma mimo Slovenska, konkrétne v Rakúsku. Boli tam špičkoví lekári, ktorí boli presvedčení, že to dopadne dobre a operácia sa podarí aj v 6. mesiaci tehotenstva. Zachránili nám život. Taká možno intímna otázka….rozprávali ste sa s manželom o tom, čo v prípade, ak by sa situácia nejako radikálne veľmi skomplikovala? Resp. žeby prišlo k najhoršiemu? Samozrejme. Ja som sa veľmi bála smrti a toho že by sa to nemuselo podariť. Bolo ťažké sa o tom rozprávať s manželom alebo s rodinou. Všetci sa toho báli a modlili sa, aby to dobre dopadlo. Vtom čase ma veľmi veľa ľudí podporovalo, a stálo pri mne. Viem, že manžel, ale aj moja mamina to znášali dosť zle. Vôbec sa im nečudujem. Hrozilo, že po operácii môžem ostať na vozíku, ochrnutá. Čo by ste chceli odkázať ženám, ktorí stoja pred podobným rozhodnutím?  V prvom rade: nie ste v tom samy. Už len to maličké, čo nosíte pod srdcom, stojí za to. Aby ste to nevzdali. Ono bude pri vás stále. Bude s vami bojovať až do poslednej chvíle, tak ako to bolo aj v mojom prípade. Ja stále hovorím, že to je zázrak. Čo všetko si samotná žena musí prejsť spolu s dieťatkom rastúcim v jej brušku. Ja mám doma ozajstného bojovníka, ktorého celým srdcom ľúbim a určite raz, keď vyrastie a príde na to vhodný čas, tak mu to všetko porozprávam.   Ženy, mamičky, všetky sme silné a zvládneme všetko na svete!!!   Ďakujeme za rozhovor  
Ak máte aj vy podobný príbeh a chcete sa s ním podeliť, napíšte nám na kampane@forumzivota.sk.
  Rozhovor spracovala: Kristína Majerová Fotografie: archív rodiny Vlačuškovej Úvodná fotografia: S. Szelleyova