V srdcervúcej osobnej výpovedi matka opisuje svoju cestu cez bolesť a smútok po strate bábätka v deviatom týždni tehotenstva. Tento článok ponúka pohľad do intímnych myšlienok a pocitov viny, ktoré ju prenasledovali, a opisuje, ako rozhodnutie o dôstojnom pohrebe jej nenarodeného dieťaťa pomohlo začať proces uzdravenia.
O bábätko sme prišli v deviatom týždni tehotenstva. To, že mu nebije srdiečko, mi vecne, fakticky a bez nejakých väčších emócií zdelila lekárka na pohotovosti. Ani nemilosrdné štatistiky, že sa to ženám stáva až priveľmi často, neboli v tom momente pre mňa útechou.
Začali ma prenasledovať myšlienky, že som môjmu nedonosenému bábätku nevenovala dostatok pozornosti, keďže sa celý môj život točil okolo dvojročnej dcérky. Mala som pocit viny, že som naše vytúžené druhé dieťa ľúbila menej, že som zlá matka, že primálo smútim…
O dva dni som sa mala hlásiť v nemocnici. Mala som sa rozhodnúť, či podstúpim čistenie maternice (kyretáž) v celkovej anestézii alebo užijem tabletku a vypudenie pozostatkov nastane doma. Túto možnosť som veľmi nezvažovala, keďže som nevedela, čo mám očakávať. Bála som sa toho, aký pohľad by sa mi mohol naskytnúť.
Večer pred návštevou nemocnice mi sestra poslala stránku o tom, že aj nenarodené detičky možno pochovať. Podobne ako ja, i ona si tým istým prešla pred desiatimi rokmi, no v tej dobe o tejto možnosti nevedela. Ani ja som dovtedy o ničom takom nepočula. Predstava, že si môžem uctiť pamiatku môjho nenarodeného dieťaťa a že mu týmto úkonom prinaložím ľudskú dôstojnosť, sa stala jedným z rozhodujúcich impulzov, že som si predsa len vybrala tabletku. Navyše v nemocnici mi povedali, že po kyretáži by mi pozostatky nemohli priamo vydať a musela by som to riešiť cez pohrebnú službu. Pri potrate doma bolo všetko ostatné len na mne. Zároveň požitie tabletky označili za menej invazívnejšie pre telo, takže voľba bola jasná.
Ešte v ten deň som šla na farský úrad, aby som sa o možnosti pochovania môjho dieťaťa dozvedela viac. Dostala som kontakt na pátra Milana, ktorý mi okrem potrebných informácií ponúkol oveľa viac. Niečo, po čom som tak žalostne túžila hneď od začiatku. Pochopenie, nezľahčovanie situácie a súcit. Vďaka jeho podpore sme s manželom za prítomnosti kňaza Dorotku – ako sme naše nenarodené dieťatko nazvali – odovzdali Bohu.
Veľmi by som si priala, aby všetci, ktorí si niečím podobným prechádzajú, našli útechu v empatickom prístupe nielen od svojich blízkych, ale aj zo strany širšej verejnosti. Lebo práve to by mohlo dotknutým rodinám zásadne pomôcť vyrovnať sa so stratou milovaného dieťaťa o čosi ľahšie.
Michaela