Sú chvíle, keď bolesť preniká do duše. Keď sny, ktoré sme si v živote vysnívali, narážajú na tvrdú realitu. Keď sa zdá, že sa nám náš svet rozpadáva a my nevieme, ako ďalej. Bolesť – fyzická, či duševná – je neoddeliteľnou súčasťou života. A zvlášť života ženy, matky. Niekedy bolesť zasiahne náhle, inokedy sa pomaly hromadí, až sa stane neznesiteľnou. Je to bolesť zo straty, bolesť zo sklamania, bolesť z neočakávaného života. Každá z nás ju prežíva inak, no jedno máme spoločné: keď to bolí, hľadáme spôsoby, ako bolesť utíšiť, ako sa s tým všetkým vyrovnať…
Keď srdiečko prestane biť…
Bolesť. Nechcem ju cítiť, odmietam ju, snažím sa jej uniknúť. Mala som byť predsa šťastná, čochvíľu držať v náručí moje dieťatko. Vraj prestalo biť srdiečko. Určite je to moja vina, možno som sa mala viac tešiť, jesť viac vitamínov… Strata nenarodeného dieťatka je ranou, ktorá navždy zanechá jazvu na srdci rodiča. Nádej, plány a radosť z nového života sa zrazu premenia na prázdnotu a výčitky. Bolesť zo straty nepominie…časom však splynie s naším príbehom vrytým hlboko do nášho srdca.
Keď bábätko neprichádza…
Neplodnosť je bolesť, ktorú nevidno. Je to tichý smútok, ktorý sa vkráda do života, zapĺňa myseľ pochybnosťami a srdce prázdnotou. Každý mesiac sa nádej zmení na sklamanie, každé “meškanie” prináša iskričku viery, ktorá sa o pár dní rozplynie. A predsa uprostred tejto bolesti, v slabých chvíľach, keď sa zdá, že všetko je márne, sa v srdci ozve tichý hlas. Možno zajtra. Možno cesta nie je taká, akú som si vysnívala. A tak kráčam ďalej. So slzami v očiach, ale s nádejou v srdci. Lebo aj prázdne dlane môžu raz držať zázrak.
Pre jednu dar, pre druhú…
Dve čiarky na teste. Stojím tam, v studenej kúpeľni, s rukami zovretými okolo brucha, a svet sa pomaly rozpadáva na kúsky. Nečakané. Nepozvané. Nechcené – a pritom už tak skutočné. Hlavou sa rýchlosťou blesku ozývajú otázky. Čo teraz? Som pripravená? Čo ak to nezvládnem? Bola som to len ja a zrazu v mojom tele bije iné srdce. A ja neviem, či ho dokážem prijať. Dni plynú, ale odpovede neprichádzajú. Nikdy som neplánovala byť matkou. Chcela som ísť úplne inou cestou. A predsa som tu. Na tejto križovatke. S rozhodnutím, ktoré nikto neurobí za mňa.
Stojíme na rázcestí. Každý deň nám ponúka nové rozhodnutia, ktoré určujú náš životný smer. Na tejto ceste života stretávame mnoho ľudí. Niektorí prejdú len okolo, pár s nami kráčajú krátky úsek a potom sú to ľudia, ktorí nás sprevádzajú celým naším životom. Každý má svoj príbeh, svoju bolesť, smútenie. Tak ako ja. Buďme si vzájomne nápomocní a vyberajme si smer nádeje. To je smer, kde sa každá bolesť časom premení na niečo nové, neočakávané…