Obdobie, ktoré malo byť pre mňa najšťastnejšie, som prežívala s veľkou bolesťou.
S priateľom sme boli spolu takmer šesť rokov. Mali sme harmonický vzťah, vlastné bývanie, dobré finančné zázemie a nikdy sme sa nehádali. No v istom období sa začal správať zvláštne – bol vzťahovačný, podozrievavý, bez nálady a čoraz viac sa uzatváral do seba.
Vždy som túžila po dieťati, zatiaľ čo on uprednostňoval kariéru. O to viac ma prekvapilo, keď jedného dňa sám navrhol, že by sme si mali založiť rodinu. Keď sa to prvýkrát nepodarilo, veľmi ho to zasiahlo. No hneď ďalší mesiac som otehotnela. Boli sme šťastní.
Od začiatku mi však bolo veľmi zle, často som ležala, potrebovala pokoj, a priznávam, že som na partnera občas aj nakričala. On sa však správal stále zvláštnejšie. Začal si namýšľať veci – keď som pozerala kriminálku, myslel si, že ho chcem zabiť. Keď som si pustila dokument o nevere, bol presvedčený, že ho podvádzam. Dokonca prekladal texty pesničiek, ktoré som počúvala, a hľadal v nich skrytý odkaz na to, čo si o ňom myslím.
Navrhovala som mu, aby zašiel k psychiatrovi, najmä preto, že v jeho rodine sa vyskytla schizofrénia. Sľúbil, že pôjde, ale nikdy tak neurobil.
Nečakaný rozchod
Jedného dňa ma mama prekvapivo pozvala prespať k nim. Neskôr som sa dozvedela, že ju o to poprosil sám môj priateľ. Kým som bola u rodičov, správal sa čoraz čudnejšie. A potom mi zrazu prišla správa: „Takto to ďalej nejde, rozchádzam sa s tebou. Zober si veci z bytu a odsťahuj sa, ostatné rieš s mojím otcom.“
Myslela som si, že žartuje. Nemohla som uveriť, že to myslí vážne. Veď sme sa milovali, čakali sme spolu dieťa… Môj svet sa zrútil.
Neskôr mi priznal, že otcovi nahovoril, že ho chcem zabiť a podvádzam ho. A jeho otec mu poradil, aby ma okamžite poslal preč.
Boj o jeho zdravie a naše dieťa
Po rozchode za mnou prišiel, ospravedlňoval sa, že si všetko namýšľal a cíti sa psychicky zle. Hoci on pomoc potreboval, jeho rodina ho v tom nechala samého. Prosil nás, aby sme mu pomohli. Obvolali sme psychiatrov v celom okrese a nakoniec ho jeden zobral. Odtiaľ ho previezli na liečenie.
Jeho rodina však tvrdila, že mu nič nie je, vyhrážali sa mi a popierali, že dieťa je jeho. Celé tehotenstvo som s nimi bojovala. Bolo to strašne ťažké.
Môj bývalý sa chcel ku mne vrátiť, dokonca mi aj lekárka, ktorá ho liečila, volala, aby sa o ňom porozprávala. Navrhol mi, aby som sa vrátila do nášho bytu a pripravovala veci pre bábätko. No keď som tam prišla, jeho otec na mňa nakričal, aby som okamžite odišla, inak zavolá políciu. Plakala som a povedala mu, že kvôli nemu potratím. On sa len smial: „No a čo, tak potratíš.“
Táto situácia ma úplne zničila. Nechápala som, prečo sa ich správanie tak drasticky zmenilo.
Pravda vyšla najavo
Časom sa mi však bývalý partner priznal, že jeho rodina sa bála, aby som ho nepripravila o byt, aby naše dieťa nemalo nárok na jeho majetok. Chamtivosť im zatienila myseľ.
Vtedy som pochopila, že som s nimi celý čas bojovala nielen proti nedôvere, ale aj proti obyčajnej zištnosti.
Keď som nevidela východisko
Boli dni, keď som mala pocit, že to už ďalej nezvládnem. Cítila som sa opustená, bezmocná a úplne zlomená. Myslela som často na to, že ak by som tu nebola, všetko by bolo jednoduchšie.
V tých najťažších chvíľach som uvažovala aj nad samovraždou. Zdalo sa mi, že moje dieťa si zaslúži lepší život než s matkou, ktorá je taká slabá, že nezvláda bojovať. No potom som si uvedomila, že práve moje dieťa je dôvodom, prečo musím vydržať.
Rozhodnutie, ktoré mi zmenilo život
Začala som uvažovať nad potratom. Prišla som na predoperačné vyšetrenie, no keď som v čakárni videla ženy s bruškami, rozplakala som sa. Doma som si uvedomila, že ak to urobím, budem si to do konca života vyčítať. Predstavovala som si svoje dieťa – aké by bolo, ako by sa volalo, ako by vyzeralo… Nakoniec som sa rozhodla zákrok nepodstúpiť.
Tehotenstvo bolo pre mňa ťažké – neustále vyhrážky, telefonáty jeho otca a babky, ktorí tvrdili, že som mu zničila život. Môj bývalý partner medzičasom absolvoval liečbu niekoľkokrát a nakoniec mu diagnostikovali schizofréniu.
Odpustenie, ktoré prišlo neskoro
Po pôrode som ich rodine neumožnila prísť na návštevu. Veď celé mesiace tvrdili, že dieťa nie je jeho. No napokon som sa rozhodla odpustiť. Prišla som za nimi. Jeho otec sa mi ospravedlňoval: „Áno, syn je naozaj chorý, všetko si len namýšľal. Chceme, aby ste sa k sebe vrátili.“
Viete… hovorí sa, že čas rany zahojí. A ja som ho milovala. Celé tehotenstvo som sa s ním chcela dať dokopy. Ale po pôrode, aj keď som veľmi chcela… sa to už nedalo. Ja som to najkrajšie obdobie života chcela prežívať s ním, ako rodina. A nie takto… Mrzelo ma, že dospelý muž tak slepo počúval svoju rodinu a neveril tej, ktorá s ním bola každý deň a čakala jeho dieťa. Uznávam, že za veľa mohla jeho choroba… ale aj oni sa ku mne mohli správať inak.
Kedysi by som to považovala za zázrak, o ktorý som celé tehotenstvo prosila. No teraz to už nešlo. Celé tie mesiace som bojovala za našu rodinu, ale keď sa dieťa narodilo, pochopila som, že niektoré veci sa už vrátiť nedajú.
Nový začiatok
Dnes máme korektné vzťahy. On žije u rodičov, ja tiež, a náš syn k nemu chodí na víkendy. Našla som si nového partnera, ktorý moje dieťa prijal a má ho rád.
Som šťastná, že som sa rozhodla správne. Nikdy by som si neodpustila, keby som o môjho chlapčeka prišla. Dnes má rok a štyri mesiace. Je krásny, zdravý a dáva môjmu životu zmysel.
Vďaka nemu som to všetko zvládla. Keď som bola na dne, bol to práve on, kto mi dal silu ísť ďalej.
Všetko sa dá zvládnuť, aj keď sa zdá, že neexistuje východisko. Som vďačná, že ho mám. A že môj život je opäť v rovnováhe.
Tento silný a úprimný príbeh nám poskytla mladá mamička, ktorá si želá ostať v anonymite. Ďakujeme jej za odvahu podeliť sa o svoju skúsenosť a prajeme jej aj jej synčekovi veľa lásky, radosti a krásnych spoločných chvíľ.
S láskou,
tím kampane Deň počatého dieťaťa 💙