Ahojte, volám sa Štefan a môj príbeh sa začal v detskom domove.
Prvé roky môjho života neboli o rozprávkach na dobrú noc ani o objatiach, ktoré by mi dali pocit bezpečia. Bol som len jedným z mnohých detí v systéme, kde sa každý deň podobal tomu predošlému.
Neexistovalo nič také, že keď som bol hladný, otvoril som si chladničku a zobral si, čo som chcel. Mali sme presne stanovený stravovací režim a to bolo všetko. Nemali sme vlastné izby ani súkromie – bolo nás tam viac, než by sa dalo prirovnať k akejkoľvek súrodeneckej rodine.
Dnes už majú deti v Centrách pre deti a rodiny (CDR) lepšie podmienky, pretože systém starostlivosti sa postupne zlepšil a viac sa prihliada na ich individuálne potreby.
„Nie si len ďalšie problémové dieťa“
Keď som mal štyri roky, stretol som niekoho, kto videl viac než len ďalší prípad v systéme.
Mladá študentka špeciálnej pedagogiky sa mi začala venovať. Pre ňu to možno bolo pár minút denne, ale pre mňa to znamenalo celý svet.
Po prvýkrát som mal pocit, že niekto verí vo mňa. Že môžem niečo dokázať.
Začal som sa meniť. Prestal som sa hojdať v tichu a začal som vnímať svet okolo seba. A svet si konečne všimol mňa.
Rodina, ktorá bojovala
Krátko nato som spoznal i jej rodinu, jej súrodencov a rodičov. Brávali ma na prechádzky, na zmrzlinu – na miesta, kde som sa cítil ako súčasť niečoho väčšieho.
Dávali mi lásku, hoci som si ju nevedel ani len predstaviť. No keď sa rozhodli požiadať o moju adopciu, systém im povedal tvrdé „nie“.
Vraj existujú deti, ktoré sú „jednoduchšie“ a „vhodnejšie“.
Ale oni sa nevzdali.
Keď ma premiestnili do iného detského domova, zdalo sa, že ich navždy stratím. Ale oni bojovali. Roky prechádzali cez papierovačky, súdne procesy a byrokratické prekážky, len aby mi mohli dať domov.
A keď som mal sedem rokov, stalo sa to. Mal som rodinu.
Ako sa učí láska?
Nebolo to jednoduché. Musel som si zvyknúť na pravidlá, na objatia, ktoré mi boli cudzie, na dôveru, ktorá sa budovala postupne.
Ale láska si vždy nájde cestu.
Naučil som sa, že rodina nie je o krvi, ale o srdci.
„Chcem byť tým, koho som potreboval ako dieťa“
Dnes mám 29 rokov. Vyštudoval som učiteľstvo a sociálne služby a pracujem ako učiteľ na strednej zdravotníckej škole. Venujem sa mladým ľuďom, ktorí hľadajú svoje miesto vo svete – tak ako som ho kedysi hľadal ja. Organizujem letné tábory pre deti, ktoré potrebujú podporu, a snažím sa byť tým človekom, ktorého by som sám potreboval, keď som bol malý.
Našiel som lásku – dievča, ktoré pochádza z rómskej komunity, z prostredia, ktoré možno kúsok pripomína moju vlastnú históriu.
A hoci viem, že moja biologická matka je niekde tam vonku, necítim potrebu ju hľadať. Moja rodina je tá, ktorá si ma vybrala. Tá, ktorá ma naučila, čo znamená byť milovaný.
„Chcem byť tým, koho som potreboval ako dieťa“
Tento príbeh nie je o mne. Je o všetkých deťoch, ktoré čakajú na to, aby im niekto dal šancu.
Možno nie sú „ideálne“. Možno majú jazvy, ktoré nevidno. Ale každé jedno dieťa si zaslúži lásku.
Ak môžem dať svetu jeden odkaz, je to tento: Nevzdávajte sa detí, ktoré potrebujú domov. Možno si to teraz neuvedomujú, ale jedného dňa si budú pamätať každé objatie, každé „máme ťa radi“, každé rozhodnutie, ktoré im dalo šancu na lepší život.
A možno raz budú tým, kto pomôže ďalšiemu dieťaťu nájsť cestu domov.
Z rodinného fotoalbumu Štefana